Bermuda Bermuda. Stratená na špici trojuholníka

Autor: Anna Šovčíková | 3.2.2015 o 0:24 | Karma článku: 5,98 | Prečítané:  1121x

Stredne dlhý zážitkový príbeh o tom, ako som sa stratila v bermudskom trojuholníku. A ocitla sa v raji. 

"And me? I still believe in paradise. And now at least I know it´s not some place you can look for. Because it´s not where you go. It´s how you feel for a moment in your life. And if you find out that moment, it lasts forever."

(Richard, The Beach)

Životný zvrat tohto charakteru sa mi prihodil pomerne nedávno. V septembri. Ešte v júni som víziu návštevy Bermúd považovala síce za čoraz reálnejšiu, ale predsa chiméru. Zďaleka sa totiž nepovažujem za buržuja do takej miery, aby som spontánne navštevovala exotické daňové raje. V tomto prípade som si ale dala povedať a rozhodla som sa, že si očeknem, kde to moja sestra žije už tri roky. 

Nakoľko príslušník tej najviac obyčajnej strednej triedy si na ostrov situovaný v Atlantickom oceáne neodskočí len tak cez víkend, keď sa doma nudí, lebo už dopozeral všetky diely Breaking Bad; akcii predchádzalo rozsiahle plánovanie. Uznávam, že v tomto momente bohapusto zavádzam, tento cestovateľský počin totiž len nadväzoval na moje rozhodnutie stráviť druhé leto v Amerike cez program Work and Travel (odporúčam by the way!). Nuž a moja sestra dlhodobo prahla potom, aby už konečne niekto z jej rodinných príslušníkov pochopil na vlastnej koži, prečo sa jej odtiaľ nechce odísť. Vymyslela plán, v ktorom po ukončení letnej pracovnej kariéry v americkom reštauračnom priemysle nasadnem na lietadlo v New Yorku, vysadnem na Bermudách a o viac sa už nemusím starať. Tak som i učinila. 

Úprimne, sediac v lietadle, som sa v mysli minimálne zaoberala povahou destinácie, do ktorej som sa rútila. Prevládala radosť z nadchádzajúceho stretnutia po ôsmich mesiacoch s milovanou sestrou, ktorú z pochopiteľných infraštruktúrnych príčin vídam iba raz do roka. Duchom neprítomná, vyčerpaná z náročných letných mesiacov, som cez okienko hypnotizovala masu nevzrušujúcej modrej vodnej masy, miestami spretŕhanej belavými oceánskymi vírmi. 

Let z NYC je obsiahnutý v slabých dvoch hodinkách, netrvalo dlho a lietadlo nastolilo klesajúci trend. Podchvíľou som sledovala masu, či je stále rovnako nudná a popritom som vypĺňala vstupný imigračný formulár rozmýšľajúc, čo všetko z obsahu mojej batožiny zatajím, aby som sa vyhla zdaneniu. 

V tomto bode potrebujem upozorniť na skutočnosť, že do analyzovaného výletu bol môj register návštev prímorských destinácií nepoškvrnený. Rok predtým som si síce konečne vyškrtla z bucket list odrážku - "Chcem vidieť oceán respektíve more respektíve akúkoľvek vodnú hladinu, ktorej koniec nevidím a nech to nie je Liptovská Mara, lebo tú som videla už veľakrát. A z lietadla sa neráta." Stalo sa tak na opačnom brehu amerického kontinentu, za chrbtom som mala Golden Gate a pred sebou Tichý oceán, v ktorom som veru našla výrazného konkurenta Mary. Plávanie sa však neuskutočnilo. Výrazne sa na tom podieľal fakt, že som si do batôžka nepribalila kúpaciu súpravu, čo by v konečnom dôsledku nemusela byť prekážka; oceán som totiž obdivovala z nuda pláže, no i keď som si plne uvedomovala voľnomyšlienkársky charakter Frisca, nestihla som ním nasiaknuť.

Svoju telesnú schránku som ponorila pod oceánsku hladinu až v Ocean City, kde som (spolu s ďalšou miliardou európskych študentov) strávila svoje druhé leto v Amerike (v rámci prvého leta som kempovala v yellowstonskom lese pri gejzíroch, o tom však inokedy). Ani táto skúsenosť nebola úplne sexy, zvlášť, keď som každé dve sekundy bojovala s paranojou, že ma vražedné víry a prudké vlny lámajúce nohy strhnú, zomelú, nikdy nevrátia a ja tak budem robiť naveky spoločnosť už iba marylandským krabom. Nevraviac o riziku smrti v následku podchladenia.

Bermuda v tomto smere pre mňa predstavovala absolútne novú dimenziu poznania a nepopierateľnú realitu tejto dimenzie som precítila už pri finálnom pristávaní, keď som s otvorenými (doslova) ústami nevedela predýchať zmenu, akú tá nudná masa v priebehu minút prekonala. V tomto bode kariéry sa stala vášnivým propagátorom iskrivých odtieňov azúrovej a zelenkavej. Voda sa jemne vtierala pobrežiu lemovanom palmami, ktoré si už na toto divadlo po toľkých rokoch asi zvykli. Ak sa to dá. 

Zavrela som si ústa. Preventívne. Predsa len dámy, ktoré vedľa mňa sedeli, boli domáce, nechcela som pôsobiť ako buran a zároveň som nehodlala riskovať prievan. 

Bola to však láska na prvý pohľad a prehĺbila sa okamžite, ako som zistila, že ostrovček je nielen očividne atraktívny, ale má i zmysel pre humor, viď obrázok. Ako národný symbol si nezvolil vlajku alebo niečo podobne prostoduché, ale ružové bermudy (ružová je národná farba ostrova  - kvôli ružovkastej farbe piesku na plážach. Tento jav je spôsobený prítomnosťou odumretých telíčok miniatúrnych morských organizmov foraminfera v zrnkách piesku; pozn. aut.).

Zaujala som svoje miesto v kľukatej rade tvorenej pestrou zmesou turistov a pokojne čakala na poslednú kontrolu pred vstupom do krajiny. Nič im na mne nebolo podozrivé, tak som sa o chvíľu našla v bezcolnej zóne s príťažlivo lacným alkoholom (napokon prvá a posledná cenovo dych nevyrážajúca záležitosť v okruhu tisíc kilometrov štvorcových). Zónu som opustila medzi poslednými; sestra, ktorá ma netrpezlivo čakala, medzitým spriadla premyslenú konšpiračnú teóriu o tom, ako som určite zmeškala lietadlo a teraz niekde plačem v kúte na newyorskom letisku. Očakávania zmätkujúceho najmladšieho súrodenca som nenaplnila, a tak sme sa napokon radostne zvítali. Nasadila ma na taxík, kým ona šla domov na skútri. Motorka je mimochodom najfrekventovanejší dopravný prostriedok na ostrove. 

Spoločnosť mi v aute robila mladá Aziatka so slovným prejavom "ani štvrť slova" a jeden americký pár, ktorý si Bermudu ako dovolenkový terč zvolil presne po stoštyridsiatypiatykrát, nuž sa náramne bavili na mojich otvorených ústach. Neustále mi opakovali, ako som vlastne ešte nič nevidela, nebolo to  z ich strany obzvlášť prevratné odhalenie, keďže som dovtedy vlastne ešte nič zásadné nevidela, avšak fascinovalo ma samotné prostredie; miesto malo svojskú ostrovnú, trošku britskú koloniálnu atmosféru (jazdí sa naľavo a ako prvý obchod mi padol do oka Marks&Spencer) s americkým akcentom (klíma fičí všade), palmy boli samozrejme mainstream, sem-tam preblikol výhľad na more. Kam som sa pozrela, videla som farebné domčeky s bielymi strechami (strechy sú biele schválne, zachytávajú dažďovú vodu, ktorá podstúpi čistiaci proces a následne je ako brand new z tatranského potoka určená na pitnú spotrebu). Cestou, ktorá trvala asi 40 minút, sme minuli hlavné mesto Hamilton, kde ma spolupútnici opustili. Mojou destináciou bol Southhampton, kde sestra žije a pracuje. 

Taxík sa vyškriabal po kopci obliehanom golfovými plochami, palmami a kvitnúcimi stromami ozdobenými prenádhernými kvetmi. Navrchu sa vypínala impozantná budova hotela Fairmont s ružovou (prekvapivo) fasádou, v ktorom som ako najväčší buržuj strávila posledné dve noci pobytu. Najprv som však prebývala u sestry, ktorá býva kúsok za hotelom. Len som si zložila veci, už ma aj odela do pekných šiat a vzala na večeru do blízkej seafood reštaurácie Ocean Club.

Spomienkam dominujú dve veličiny. Po prvé. Modrá farba, ktorá kraľovala priestoru a predvádzala sa v rozmanitých prevedeniach počnúc mojimi šatami, cez nežnú belasú farbu neba a modro-ružovkastý odraz morskej hladiny, po pohár zo skla v kráľovskej modrej a jemne tieňovaný svietnik na stole! Po druhé si vždy spomeniem na najlepšiu rybu, akú som v živote okúsila (lokálna rockfish v netradičnej spoločnosti mandlí a banánu) a na famózny tvarohový cheescake.

Po mesiacoch v americkom prostredí, kde vrcholom gurmánskeho umenia boli tymiánové zemiaky (ak sme náhodou stíhali variť) a priemerom pancakes presiaknuté lacným kukuričným fruktózovým sirupom, hranolky, sendviče, muffiny a omelety z prášku (ak sme nestíhali, čo bolo poväčšine), sa mi otvorila absolútne nová dimenzia chutí, kde každý chuťový pohárik zastával funkciu a tá funkcia bola povšimnutá. Jedlo bolo umením  a ja som ho náležite ocenila. Zjedla som všetko, čo mi doniesli. Za galériu, akurát s trošku iným umeleckým zameraním som považovala každú reštauráciu, kam ma sestra počas môjho výletu vzala. 

Slnko na mňa poslednýkrát zvodne žmurklo a pre ten deň si dalo odpis. Šero si svoju pozíciu udržalo len kratučko a neodvratne sa preklopilo do noci. Závoj tmy umocnil vnímanie prostredníctvom iných zmyslov; nos mi naplnila neodolateľná vôňa kvetov; uši originálna hudba orchestra stoviek dvojcentimetrových žabiek prebývajúcich v korunách stromov. Nie je možné ich umelecký prejav prepočuť.

Vybrali sme sa testovať nočný život, priamo v hlavnom meste Hamilton. Nadobudla som pocit, že všetky jeho inštitúcie boli situované na jednej rušnej promenáde skrývajúcej celú škálu barov a klubov. Tie sa schovávali v nenápadných vchodoch na špici dlhých schodíšť. Blúdili sme ako Sal Paradise s jeho kumpánmi nasávajúc atmosféru, rôznorodú hudbu, temperamenty rozmanitých ľudí a nápoje. Bola mi dopriata napríklad degustácia národného bermudského drinku - Bermuda Swizzle, ktorého základnou esenciou je tmavý rum (nie "um", žiaľbohu, teda chvalabohu!).

Šialený deň bohatý na podnety a presuny si napokon vyžiadal svoju daň, únava ma necitlivo zdrapila za plecia a už nepustila. Na izbe som upadla do bezvedomia a zmŕtvych som vstala v neskorých dopoludňajších hodinách. Napriek tomu som nič nezmeškala. Vybrali sme sa šnorchlovať na malú osamelú pláž (viď. obrázok nižšie), ktorú moja sestra zhodnotila nasledovne: "Nie je to bohviečo, ale sú tu pekné ryby." 

O prvej časti jej výroku som si pomyslela svoje, ale s druhou sa nedalo iné, než súhlasiť. Keď som sa ponorila pod hlavu, otvorili sa mi doteraz nepoznané obzory, dokumentárne filmy sa nerátajú. Tentoraz, namiesto roly turistky s otvorenými ústami, ktorú som medzitým vymenila za propagátorku hesla "Modrá je dobrá" a neskôr elegantnejšej verzie životného štýlu Sala Paradisa, som sa zhostila úlohy Arielly, malej morskej víly, ibaže v recipročnej verzii. Kým pre ňu znamenal zázrak vystúpiť na zemskú súš potom, ako jej Ursula zadovážila nohy, ja som prežívala opak. Chvíľočku mi trvalo, kým som dokázala zosynchronizovať dve veci naraz, a to plávanie a dýchanie cez trúbku, ale o chvíľu som prijala podmorský svet (i keď len pár metrov od brehu) za svoj a návrat na zem som si nevedela predstaviť. Videla som na vlastné oči rybí multikulturalizmus, rybky rôznych farieb, tvarov a veľkostí sa mierumilovne míňali, mihali sa kol dokola a tolerovali i mňa alias Annu, veľkú pozemskú vílu. Niektoré so mnou udržiavali až taký intenzívny očný kontakt, až mi narazili do okuliarov, potom sa spamätali a odplávali. Ak by som stretla podmorského Erika, možno by som to poriešila ako Ariella, lež nestalo sa tak a mňa každopádne čakali iné dobrodružstvá. 

Na druhý deň som sestru prinútila vstať pred východom slnka. Napriek tomu, že som bývala celé leto pri oceáne,ani raz sa nám na prírodné divadlo, keď slnko pomaličky vystúpi nad horizont nekonečnej vodnej masy, neráčilo vstať. Až na jednu výnimku, aj to vonku akurát zúrila búrka. Segra so zalepenými očami naštartovala bike a so mnou za chrbtom zamierila k najznámejšej bermudskej pláži Horseshoe Bay (názov indikuje jej podobu s konskou podkovou). Neboli sme jediné, ale výhľad z perspektívy pláže nám nestačil. Ako sme sa v žabkách škriabali na strmú skalu s motorkárskou helmou a foťákom v ruke, v hlave sa mi tvorila predstava titulku pri vyhlasovaní nového výhercu Darwinovej ceny. Chvalabohu som nemusela byť ani nominovaná a snaha sa vyplatila.

Nastávajúcou kolonkou na bermudskom "to do liste" bol výskum mora z inej perspektívy v úctyhodnej vzdialenosti od brehu, experiment, koľko adrenalínu zvládne moje srdce a cesta priamo k bodu C bermudského trojuholníka. Sestra a inštruktor jazdy Julio na vodných skútroch ma ohodnotili ako dostatočne schopnú, aby som zvládla jazdu na samostatnej mašine, však "hladina je dnes ako sklo". Premkol ma smrteľný strach, bola som si vedomá, že to s mojím sebavedomím nie je ideálne, keď šoférujem na ceste, nieto na otvorenom oceáne. Premohla som však vnútorné obavy a naveľa som si na skúter sadla. V začiatkoch sa sa utápala v sebaľútosti, keď sa tí dvaja menili v čoraz menšie bodky na obzore, zatiaľ čo mňa valcoval strach, zakaždým, ako som pridala plyn a mala som pocit, že sa vykotím buď do jednej alebo do druhej strany. Avšak ako mi Julio, ktorý miestami zvládal riadiť skúter jednou rukou, kým zvyšok jeho tela bol niekde vo vzduchu, vysvetlil, základ je neísť opatrne, práve naopak, čím tomu človek viac vykúri, tým je riziko mykania do strán a pocitu skorého vykotenia nižšie. V závere som si to valila na maximum (cca 60 míľ za hodinu).
Naša misia mala niekoľko edukačných zastávok. Spomeniem len jednu.

Pohojdávali sme sa na skútroch s odstaveným motorom kúsok opodiaľ. Kŕmili sme popritom hrozienkovým chlebom ryby, ktoré neustále pribúdali, až nás postupne úplne obkľúčili a my sme sa ocitli v defenzíve. Čakali sme, že časom svojou rotáciou vytvoria obrovský vír, ktorý nás stiahne do hlbín a my tak naším príbehom prispejeme k celej plejáde strašidelných historiek, mýtov a legiend spájajúcich sa s týmto miestom. Nestalo sa však nič, akurát sa nám minul chlieb a ryby o nás stratili záujem. 

Adrenalínové experimenty pokračovali na druhý deň. Na rozdiel od jet ski bol tento mimoriadne cenovo prístupný, stačilo obetovať pud sebazáchovy. Hovorím o skákaní z útesu. Ten mal približne pätnásť až dvadsať metrov. Boli sme traja - ja, sestra a jej priateľ. Dohodli sme sa, že na tri spoločne skočíme. Odrátali jeden, odrátali dva a na tri fakt skočili, čo ma úprimne celkom šokovalo, neverila som, že to reálne spravia. V niektorých momentoch ako tímový hráč totálne zlyhávam. Na ich naliehanie "Póóóď, dolu ťa čaká prekvapenie", som sa po sérií sínusoidných duševných poryvov a mentálneho tanca v rytme "jasné, to dám" po "nie, ja to nikdy nedokážem" pristihla, ako rozrážam vodnú hladinu.
Preplávali sme do jaskyne, v ktorej voda vykresala do skaly prírodné schodisko, ktorým sme vyšli hore. To malo byť mimochodom spomínané prekvapenie, na ktoré ma nalákali.A neklamali.
Dodnes nechápem, ako sa mi to podarilo trikrát. Znova zavádzam. Moje pokútne motivácie pre ďalšie pokúšanie osudu bola túžba po video a foto dokumentácii, aby mi doma uverili. Aj keď som tam vyzerala asi takto a ako tak použiteľné bolo len video.

Niekedy sa mi zdá, že za ten pomerne krátky výlet som stihla vyškrtnúť polku svojho bucket listu. Uznávam, o dvoch tretinách aktivít som ani netušila, že na nejakom zozname vôbec sú. Jazda na koni po pláži je popri jet ski, samovražedných pokusoch a koštovke steaku ďalším prípadom. 

Smejem sa na tom, ako idylicky to pôsobí, aj keď som pritom prežívala muky. Jazda na koníkoch bola prekvapenie, nuž sme neboli ani náležite oblečené. Mali sme len šortky a sandále, vonku bolo v ten deň presne päť miliárd stupňov. Už len čakanie na pána menom Mike, ktorý to mal celé na starosti, bolo procesom postupného rozpúšťania. Úprimne som koníky, uväznené v klaustrofobicky pôsobiacich búdkach, ľutovala. Bermuda je však ostrov malý, nuž asi všetko bolo trochu zmenšené. Mikeovi nemožno akúkoľvek nelásku k tým tvorom vytknúť, je s nimi spriaznený až tak, že sa im do tváre podobá. Ku cti mu slúži aj jeho prístup, reálne sa nás snažil niečo z jazdy na koni naučiť, nepoňal to v štýle: "Hello turisti, chcem z vás len vytĺcť prachy, naskočte na kone, zbehneme na pláž, tam vám spraviť nejaký fotogenický záber, aby ste mali veľa lajkov na sociálnych sieťach a to je hádam aj všetko." Presne tieto motivácie neznášal na turistoch, ja som turistickú zložku reprezentovala ako jediná, nuž tipujem, že tam pramenila jeho šikana smerom k mojej osobe, i keď sčasti sa na tom isto podieľal i môj evidentný nedostatok prirodzeného talentu. Akokoľvek, pri spomienke na Mikea s konskou tvárou a silným bermudským akcentom, kvôli ktorému som mu rozumela asi každé tretie slovo, sa mi vždy zvýši môj inak nízky tlak. 

Počas inštruktáže:

- No ona nepočúva! Len čaká na najkrajšieho koňa a robí si pritom fotky!

- Neurobila som jedinú!!

- To je jedno, ale nepočúvaš! Viem, že nedávaš pozor!

Počas jazdy:

- Kôň sa správa ako jeho pán a tvoj je lenivý! Ako ty!

- Pozri sa na svoju sestru. Je na koni tiež prvýkrát a všetko pochopila!

Mikeove výlevy mi išli jedným uchom dnu a druhým von. Lenivý a pomalý kôň mi vyhovoval z dvoch dôvodov. Po prvé mi pri nevhodnom oblečení a vysokej teplote pomaly schádzala pri kontakte so sedlom z vnútornej strany nôh koža. Zakaždým, keď Lucky (tak sa volal chudáčisko, môj kôň, to meno asi celkom nekorešpondovalo s jeho skutočnými emóciami vyplývajúcimi z toho, že má za jazdca zrovna mňa) trochu svojvoľne zrýchlil, premkol ma strach, ako budem doživotne chodiť so spálenými nohami do O. No bolelo to ako sviňa.
A po druhé. Mikeova trasa bola nádherná, nuž som si ju chcela vychutnať. Túlali sme sa malebným lesíkom, ako vystrihnutým z obrázku anglického vidieka, už už sa mi zdalo, že vidím Elizabeth, ako sa zašíva na tajnom rande s pánom Darcym. Štverali sme sa po strmej lúke po úzkom chodníčku, pričom vysoká tráva tvoriaca koridor nás šteklila až na rukách. Cupkali sme v obytných zónach, ľudia z áut nám kývali.

- You look like professional! (Mike, sa s týmto názorom okoloidúceho pána na moju jazdu na koni asi veľmi nestotožnil.)

Moment, keď sme zišli na dlhokánsku opustenú pláž, bol jedným z najkrajších i keď na škále desať gýčovitých arašidov v čokoláde by získal asi osem. Lucky si trochu vyhodil z kopýtka, rozbehol sa rovno do k vode a narušil jej pokoj. Vodu to popudilo a ošpliechala ma, no vôbec som jej neprotirečila, práve naopak.

Mike sa so mnou na konci snažil spriateliť, respektíve chcel vedieť môj politologický názor na situáciu na Ukrajine (čo je celkom šokujúce, keď sa teraz nad tým zamyslím), no môj tlak bol príliš vysoký, tak som sa radšej tvárila, že ho nepočujem a popritom som si fúkala spáleninu. 

Na letisko ma viezol "Papa", starký sestrinho priateľa, vo svojom taxíku. Málokto na Bermude vie o ostrove viac ako on, nuž cestu spojil s vyhliadkovou jazdou sprevádzanou hĺbkovým výkladom. Zaviezol nás k rozprávkovým vilám boháčov; zišli sme k tajnému zálivu, kde kotvia jachty a lode, aj on tam jednu mal. Ukázal mi, kadiaľ viedla kedysi železnica, ktorú neskôr zrušili. Zašli sme až do bývalého hlavného mesta Saint Gorges, v ktorom je len otázkou času, kedy stretnete duchov z koloniálnych dôb dávno minulých. Staré kamenné mestečko dýchajúce atmosférou, akú poznám z Marquezovych románov, sme si deň predtým prešli úzkymi uličkami na skútroch, s výkladom Papu sa zážitok umocnil.

Odtrhol kvetinu, ktorá podľa jeho slov nesmie chýbať v kytici žiadnej bermudskej nevesty. Jej názov bol výstižný - "chain of hearts". Vložila som si ju do knihy, deň po návrate na Slovensko som mala zaujať pozíciu družičky práve na svadbe, nuž som ju mienila neveste venovať. Rastlinka prežila migračnú kontrolu ("Exportujete z krajiny napr. rastliny,...?"), ale cestu samotnú žiaľ už nie. 

Na letisku mi Papa ešte podal fľaštičku s bermudským ružovým pieskom a rozlúčil sa.

Rozlúčila som sa aj so srdcu milou dvojicou. "Musíš prísť znova, je ešte toľko vecí, čo si nevidela!" (a toľko, koľko som tu ani nespomenula!)

Usadila som sa v lietadle, vrhla posledný pohľad na ružové bermudy. Tyrkysovo zelenkavá scenéria sa strácala, až sa opätovne premenila v nudnú tmavomodrú šíravu. Vracala som sa z raja na zem za svojou drahou spolupútničkou, ktorú som na štyri dni nechala napospas Bronxu, najchudobnejšej newyorskej štvrti. Tam som strávila poslednú noc v Amerike, na tvrdej posteli v byte černošského vodiča limuzíny, ktorý podľa mňa nerozprával, len keď spal, ani to však nie je vylúčené. Nevadilo mi to.

Život je taký premenlivý a to mu dodáva šmrnc. 

Ps: Ďakujem svojej milovanej sestre Petre a celej sieti jej priateľov za jedinečný prístup a sprostredkovanie unikátnych zážitkov.

Ps 2: Ďakujem Miri, že odniesla dva veľké kufre z Newarku do Bronxu a napriek tomu nerezignovala na naše kamarátstvo. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?