Trpko-sladký príbeh červených žabiek, ktoré skončili v koši

Autor: Anna Šovčíková | 2.6.2015 o 15:39 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1044x

Pred piatimi rokmi som stála na kritickej križovatke; dnes už som na ďalšej. Porozprávam Vám krátky príbeh umelých červených žabiek, ktoré som si kúpila iba za jedno euro, napriek tomu to so mnou vydržali skoro celú cestu. Skoro. 

Pred piatimi rokmi som na tomto blogu vyplakávala nad obmedzenými možnosťami výberu vysokej školy; dnes by som mohla plakať znova (jo, už som bola na úrade práce). Ale nebudem. Len si tak nostalgicky spomeniem na svoje červené žabky, ktoré ma sprevádzali celú výšku. Keby som ich deň pred štátnicami nebola hodila do koša, dnes by mohli všetkým dosvedčiť, ako veľa mi dala.

Pred piatimi rokmi som stála na kritickej križovatke. Príklad kritickej križovatky, ktorý osobne tak rada používam, som ukmínila teoretickej koncepcii „path dependence“  - závislosť na ceste (známu napríklad historickým inštitucionalistom). V nej si aktér vyberá z viacerých rovnocenných alternatív, pričom keď už si jednu zvolí, cesta späť sa uzavrie. Na jedno rozhodnutie sa nabaľujú ďalšie, pričom cesta je vydláždená rozdielnym typom rozhodnutí, aké by aktér učinil, keby sa na začiatku rozhodol inak. Samozrejme ho aj inak formujú.

Pred piatimi rokmi som mala na výber dve rovnocenné alternatívy a ja som si zvolila tú bratislavskú. Krátko predtým, ako sa mi intrák v Mlynskej doline stal prechodným domovom a holuby susedmi, som si kúpila jednoduché červené žabky, aby som sa v tajuplných intrákovských sprchách vyhla pliesňam.  

Boli so mnou celých päť rokov. Videli, ako sa na začiatku trápim, ako s hlavou v dlaniach a ústnymi kútikmi nadol rozmýšľam, čo ten Platón a Aristoteles chceli vlastne povedať. Zoznámili sa so všetkými mojimi spolubývajúcimi, ktoré sa každým rokom menili  - spolu s izbami, ktoré som obývala. Stretávali mojich nových priateľov; tešili sa, ako sa pomaly nachádzam v tom, čo študujem; ako sa moja osobnosť postupne mení a utvára.

Vzala som ich do Ameriky – oba razy. Skoro sa roztopili na vrelom asfalte v Ocean City, keď som si vykračovala na pláž a neskoro ma napadlo, že som sa neprezula. Robili mi spoločnosť v Bukurešti, kde som sa mesiac oduševnene vžívala do roly diplomatky.

Pritom im chýbalo tak málo, doslova niekoľko hodín a oslavovali by sme spolu úspešné štátnice a magisterský titul. V predvečer finálnych skúšok som však prišla na izbu a ostalo mi smutno. Už dlhšie som bez výsledku bojovala proti tým nevzdávajúcim sa drzým opereným susedom, ktorí si zo mňa robili celý čas srandu. Jeden z nich využil zle privretý balkón a u nás vnútri mi spôsobom sebe vlastným ukázal, čo si o mne myslí. Rovno na moje verné, úbohé a už takmer rozpadnuté červené žabky. 

Človek sa nikdy nedozvie, akým by sa stal, keby si vyberie tú druhú či tretiu cestu. Akým by bol včera, dnes, zajtra. Môže len vyťažiť maximum z rozhodnutia, ktoré už raz urobil a následkov, ktoré to prinieslo.

I keď niekedy rozmýšľam, kto by bol zo mňa dnes, ak by som predsa skúsila tie bystrické medzinárodné vzťahy, viem, že bratislavskú politologickú alternatívu som nikdy neoľutovala.

Červené žabky skončili v koši. Nemalo zmysel ich čistiť. Koniec bol i tak už za dverami.

Tak, ako aj ďalšie kritické životné križovatky. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?