Chceš niečo zmeniť? Ponúkni cukrík

Autor: Anna Šovčíková | 8.6.2015 o 13:14 | (upravené 8.6.2015 o 13:38) Karma článku: 7,21 | Prečítané:  676x

Krátky príbeh o tom, ako nenápadné a malicherné maličkosti menia zakrivenia pier, náladu, postoje a možno časom aj ľudí. Ps: Ospravedlňujem sa za product placement - v tomto kontexte nevyhnutný. 

Jemné hojdanie ma uspávalo. Z otvorených okien ťahalo, chladný nočný vietor od rieky narážal na trajekt a cez voľné štrbiny sa vtieral dnu. Striaslo ma, driemajúc na tvrdom sedadle som sa skrčila a objala rukami, aby som sa aspoň trochu zohriala. Kamarátka Miri, s ktorou som cestovala, bola na tom podobne, nuž sme sa tam spoločne kymácali, opierajúc sa jedna o druhú, aby sme sa náhodou nevykotili a neutŕžili verejnú hanbu. I keď pochybujem, že by sme tým niekoho vyrušili z úvah, tí newyorskí ľudia už boli zvyknutí na rôznu a oveľa extravagantnejšiu škálu predstavení.

Trajektom cuklo, už si to mieril do prístavu. Cestujúci sa začali zberať na odchod. S Miri sme sa pomrvili a podráždene otvorili oči. Vedeli sme, že sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, ktorý nás mal vypľuť priamo pred domom, kde sme bývali. V noci však chodil len raz za hodinu. Nuž a nemali sme v pláne stráviť ďalší čas extra v spoločnosti podozrivých indivíduí, ktorých koncentrácia bola v okolí mimoriadne hustá i za dňa a zvyšovala sa priamo úmerne s pokročilou dobou.

Splynuli sme so skupinkou oneskorených cestujúcich a netrpezlivo sme vyčkávali pri posuvných dverách trajektu. Potom, ako sa otvorili, sme sa behom náhlili smerom k autobusovej zastávke. Zbytočne. Čakalo nás ďalšie čakanie.

Podľa predošlých skúseností nám už neostávalo iné, iba naskočiť na autobus, ten tam však ešte nebol. Ľudia sa nervózne ošívali; kontrolovali hodinky a nechápavo sa obzerali po tmavom staničnom priestore prerývanom umelým svetlom lámp.

Stála som vedľa svojej kamarátky so založenými rukami. Mlčky sme čakali. Plynuli sekundy, minúty, desiatky minút. Pán stojaci vedľa nás, postarší černoch skôr subtílnej chudej postavy s prešedivelými vlasmi, čakanie nemohol vystáť. Viedol rozsiahly monológ o neúnosnosti situácie; čo si to len dovoľujú, takto nás nechať visieť bez vysvetlenia.

Snažila som sa ho nevnímať,  jeho prenikavý hlas mi však hučal v ušiach. Zložila som si z pliec batoh, chvíľu som sa v ňom hrabala a napokon som našla to, čo som hľadala - stredne veľký balíček farebných cukríkov, ktorý mi napakovala na cestu ešte kamoška na Slovensku.

Will M&Ms make it any better? (Pomôžu tomu aspoň trochu M&Ms?) S úsmevom som natiahla ruku s cukríkmi smerom k rozčúlenému pánovi.

Váhavo na mňa pozrel a na chvíľu stíchol. Zrazu sa zasmial, odhalil rad redších zubov a moju ponuku prijal. Načiahol za cukríkmi, pár si ich vzal a začal cmúľať. Pridali sme sa.

M&Ms always make it better. (Vždy) Zašušlal.

Ako sa nám rozpúšťala čokoláda v ústach, uvoľnilo sa i napätie na zastávke.

Vtom nás ohlušil hluk prichádzajúceho autobusu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?