Zo života Work and Travel študenta: Osudové stretnutia na autobusovej zastávke

Autor: Anna Šovčíková | 24.8.2015 o 6:01 | Karma článku: 11,23 | Prečítané:  6228x

 - Oh man! Vzdychla som si sama pre seba. Zmeškala som autobus. Darmo som sa naň ponáhľala, darmo som v chvate a v polobehu zjedla drahý crabcake sendvič, darmo som si nohy ostriekala tatarkou. 

Ako vždy v nedbalosti; pri kontrole odchodov spojov som si neuvedomila, že čekujem opačný smer. Smer domov znamenal ďalšiu hodinu čakania. Vracať do obchodov sa mi už nechcelo. Ťažil ma crabcake a vízia ďalších nákupov ma nenadchýnala.

Slnko pražilo. Sadla som si na zastávku s prístreškom – tvorenej dvoma drevenými lavičkami, ktoré sa  o seba opierali chrbtami. Schválne som si si zvolila slnečnú stranu. Keď už mám čakať, nech ma aspoň opáli. Lavička bola prázdna. Ak už má opáliť, nuž sa aspoň natiahnem, nech ma opáli aspoň rovnomerne. A keď už som sa natiahla a podložila batoh pod hlavu miesto vankúša, povedala som si, že na chvíľu zavriem oči. Nuž a so zavretými očami som sa rozhodla si trochu podriemať. Chvíľu som sa hniezdila, škatuľa s novými konverzkami v batohu ma omínala na krku, každopádne, o pár minút som už bola v inej realite, zasa na mňa hučal šéf v práci alebo niečo podobné.

Do nesúrodých snov sa začal miešať hlasný spev. Intenzita sa stupňovala, spevák si zasadol na druhú lavičku. Naraz stíchol, spozoroval ma.

- Hej! Hej!

Snažila som sa predstierať, že som sa nikdy nezobudila.

- Hej! Máš manžela?

V duchu som prevrátila očami a posadila som sa. V krku som cítila crabcake, nohy som ešte stále mala ofŕkané tatarkou, na viečkach som cítila ťažobu spánku a horúce slnko.

Na druhej strane sedel mladý Afroameričan v mojom veku a zoširoka sa usmieval. Nedal mi šancu; hneď spustil.

- Skade si?

- Nie som z Ruska!

- Však nevravím, že si. Si z Ukrajiny?

- Nie. Som zo Slovenska.

- Ako povieš „hello“?

- "Ahoj."

- Ahoj. Haha. Ahoj.

Posťažovala som sa, že ma zobudil, na čo odvetil, že ak sa takto usmievam vždy, keď sa zobudím, tak je to v poriadku. Zarozprávali sme sa. Podchvíľou sa snažil zistiť, či sa za neho nechcem vydať; takéto stretnutie na zastávke je predsa osudové.

Ubehla hádam polhodina, kým si na lavičku prisadla ďalšia pani, postaršia drobná Američanka.

Ahoj! Skríkol na ňu novo naučené slovo bez varovania.

Pani mu nevenovala pozornosť.

- Ahoj! Si zo Sovietu?

- S dovolením?

Pani zdvihla obočie.

- Si zo Sovietu?

Miera začudovania ženy s nepochybným americkým akcentom sa pohybovala niekde na úrovni deväť arašidov v čokoláde z desiatich.

- Nerozumiem, odvetila napokon.

- Skade si?

- Stadiaľto? Odpovedala, stále nechápajúc o čo ide, otázkou.

- No povedz, nie je toto krásna mladá dáma? Ukázal na mňa.

Nedal jej šancu na odpoveď a pokračoval.

- Však je autobusová zastávka dobré miesto na osudové stretnutie? Dala by si šancu človeku, ktorého by si stretla na autobusovej zastávke?

- Nie. Odpovedala lakonicky.

- Nie?? Prečo nie?

- Lebo ten chlap jazdí autobusom. Chlap, ktorý jazdí autobusom, nemá auto.

Chalan sa zarazil.

A čo keby som ju stretol v obchode?

...

Už neviem, čo odpovedala. Pomaly prichádzal môj autobus. Mala som iný smer ako moji spoločníci.

Veselý chlapík ma stihol ešte chytiť za ruku, povedať mi, že ho tešilo, a následne sa dal znova do spevu.

Našla som si miesto v chladnom autobuse a o pár minút som znova upadla do driemot. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?