Všetci sme stratení. Ide o to, ako to uhráme pred ostatnými

Autor: Anna Šovčíková | 17.12.2015 o 10:02 | (upravené 17.12.2015 o 14:55) Karma článku: 4,04 | Prečítané:  696x

S Terezou sme sa naposledy videli, keď rozpredávala svoje knihy a šaty, aby si mohla kúpiť nový notebook, pretože ten starý jej ukradli na zastávke v Mlynskej doline. Kým sme sa stretli znova, uplynuli viac ako tri roky.

V tomto období spísala množstvo blogov, ktoré dostali i ocenenie. V rozhovore porozprávala, čo ju vlastne k spísaniu príbehov viedlo a prečo vždy píše o tom, čo práve prežíva. Dostali sme sa aj k hodnoteniu generácie ochromenej možnosťami. Generácie zmätených absolventov, do ktorej ja aj ona patríme.

V papierňach má hodnotu práca, nie knihy

Za príbehy nahnevanej proletárky v 21. storočí, ktoré si spísala počas brigády v brnianskych papierňach, si vyhrala prvé miesto v literárnej súťaži; čítali sa tiež na literárnych soiree v Žiline či Bratislave. Ako si sa k tej práci vôbec dostala?

Minulý rok na jar som sa vrátila z Istanbulu, kde som strávila pol roka na Erasme. Keďže sme nemali zvlášť vysoké štipendium, dostala som sa do mínusu a chýbali mi akékoľvek financie. Po príchode do Brna som navyše ani nemala kde bývať. Okamžite som si začala hľadať brigádu, no nikde ma nezobrali, ani len ako upratovačku, i keď som mala prax (smiech). V najväčšom zúfalstve som zareagovala na inzerát „Vyrábanie zošitov“. Myslela som si, že pôjde o malovýrobu, vôbec mi nezišlo na um, že to bude obrovská továreň – ako za socíku. Nuž a stadiaľ mi odpísali okamžite; hovorila som si paráda, mám prácu! S bakalárskym titulom a s ťarchou diplomovky na krku som teda šla pracovať do továrne.

Ako vyzeral tvoj prvý pracovný deň?

Ocitla som sa v obrovských, starých halách. Priradili ma k strojmajstrovi Slobotkovi, ktorý obsluhoval najnudnejšiu mašinu na svete. Volala sa zavěšovák a slúžila na výrobu skicárov. Nedokončené skicáre nám priviezli na palete, mojou jedinou úlohou bolo vkladať ich z palety do mašiny, ktorá na ne lepila vrch držiaci listy papiera pokope. Už po pár hodinách som si myslela, že ma porazí. Stroj monotónne klepal a v rytme toho pazvuku mi začali na um schádzať rôzne slová, v duchu som skladala vety a básne.

Aby som sa nezbláznila, vzala som si z palety zošit a začala si to zapisovať. Blog som už v tom čase mala, i keď len s dvoma príspevkami, pričom tie vznikli už dávnejšie. Keď som sa totiž po bakalárovi presťahovala do Brna, kde som sa občas po večeroch neskutočne nudila, priateľ mi posielal náhodné slová, na ktoré som mala zložiť poviedky. S odstupom dvoch rokov som uverejnila až príbehy z papierní.

Koľko hodín si odrobila denne?

Klasických osem hodín denne päť dni v týždni. V továrni sme mávali buď ranné zmeny od šiestej do druhej alebo poobedné od druhej do desiatej. V tom období sme mali veľa práce, pretože sa vyrábali zošity a skicáre pre deti, ktoré si ich objednávajú ku koncu školského roka.

Inak ma celkom fascinovalo sledovať ten výrobný proces. Niekedy som si dokonca pripadala hlúpo, pretože v papierňach existoval špeciálny spôsob, akým sa knihy a zošity ukladali na paletu, aby to celé nespadlo a kto to nepochopil, letel. Ukladanie na paletu bola tá najdôležitejšia vec v papierňach.

Čoskoro ma preradili zo zavěšováku na iný stroj – P590, kde zmena ubiehala neuveriteľne rýchlo, musela som sa obracať a šikovne baliť zošity. Milovala som tiež poobedné pri stroji Kolbus na výrobu knižiek. Stávalo sa inak, že sa nadpis na knihe posunul len o kúsok a tá už viac nemohla ísť do predaja. V továrni sa tak v prachu na zemi váľali hrubé knihy, za ktoré študenti normálne platili tisícky korún, tam však nemali žiadnu hodnotu. Bol to paradox, no pracovníkom bol papier i milióny informácií, ktoré im denne prechádzali rukami, úplne ukradnuté. Oni si len robili svoju robotu.

Tvoje príbehy sú silné nielen vďaka absurdnému prostrediu, ktoré opisuješ, ale tiež vďaka grotesknému vykresleniu ľudí, ktorí v továrni pracovali.

V papierňach sa vyskytovalo celé spektrum zaujímavých postavičiek. Napríklad korpulentná pani Šadová, ktorá vždy len sedela a mala najľahšiu robotu. Ostatní makali, nakladali na paletu, ohovárali ju za chrbtom a ona len trónila a rozprávala príhody z pionierskych táborov. V papierňach robila už  30 rokov, pochopíš to? Tridsať rokov robiť toto! Nebola jediná; niektorí to dokonca vyštudovali – odbor spracovanie papiera a potom okamžite zakotvili tu.

Alebo Vandala, ktorá sa zaľúbila do jedného zo strojmajstrov. Doteraz neviem, či bola len zvláštna, alebo mala seriózne psychické problémy, každopádne sa postupne začala na objekt svojich citov meniť. Najprv si vyholila vlasy na boku hlavy, potom si ich ostrihala aj spredu do polky čela – presne ako on. Následne začala nosiť totožné pánske tričká a napokon si kúpila identickú mužskú voňavku.

Mala som rada zádumčivého pána Slobotku. Keď náhodou prehovoril, boli to vzácne chvíle.

Mená v príbehu si si vymýšľala?

Trochu som ich zmenila, samozrejme som rátala s tým, že tí ľudia tam budú pracovať ešte ďalších päťdesiat rokov. Vždy som však chcela zachovať ráz mena, aby i naďalej priliehal k charakteru postavy. Nechcela som im ublížiť. Tí ľudia boli jednoduchí, ale veľmi bezprostrední a priami. Kým ja som im o sebe prezradila len málo, oni mi povedali všetko – o svojej rodine, o intrigách v robote, akoby ani nemali čo skrývať. Vo svojej úprimnosti boli zraniteľní a ja som to nechcela zneužiť. Žili vo svojej bubline, vo svojom malom továrenskom svete.

Trochu mi to pripomína Pišťankove Rivers of Babylon. Svet príbehov na malom mieste so svojimi vlastnými pravidlami.

Presne. Bol to mikropriestor obývaný svojskými postavami. Tie pravidlá si pritom vytvoriť museli, inak by zomreli, zomreli od nudy. Napríklad nakladanie na paletu v zásade nie je dôležité, no pre nich bolo, pretože inak nemali žiadnu zodpovednosť. Mňa samu nadchlo, keď ma poverili zapisovaním, koľko paliet odišlo. Cítila som sa polichotene. A pritom taká blbosť.

Aj Vandala – ani sa nečudujem, že sa zaľúbila do strojmajstra, i keď na neho akurát celý deň pozerala, ako pije pivo v kancelárii, kým ona balila zošity. Ide o to, že človek sa upne na nejaký objekt, aby tú nudu zvládol. Ako my kedysi v kostole, schválne sme sa zamerali na jedného miništranta, aby nám tá omša rýchlejšie zbehla.

Celé to umocňuje uzavretosť priestoru, kde ťa len obklopujú stroje a vonkajší svet uzrieš iba vo vzácnych okamihoch, keď sa náhodou otvoria halové dvere. No aspoň si uvedomíš, že existuje aj iný svet, iná realita. Po nejakých štyroch hodinách som totiž zvykla prepadať zúfalstvu, že tam ostanem už navždy, na tomto siedmom schode Danteho Pekla.

Práca v korporácii sa podobá tej továrenskej. Akurát treba trochu zapojiť mozog

Napokon sa ti po mesiaci podarilo uniknúť. Papierne boli síce intenzívna, ale krátka skúsenosť. Následne si nastúpila do nemenovanej korporácie, kde si pracovala trištvrte roka. Ako vôbec korporátny zlom nastal?

Kamarát tam pracoval a akurát niekoho hľadali. Po šichte v továrni som šla na pohovor na jar som nastúpila do novej práce.

Ocitla som sa v úplne inom svete, ktorý sa však tomu papierenskému v mnohom neuveriteľne podobal. V oboch prípadoch som robila na linke, mala som zodpovednosť za malú čiastkovú úlohu. Spraviť som ju spravila, ale význam som nevidela. Dôležitosť sa pripisovala úplným hlúpostiam; rovnako ako v továrni si ľudia nasilu hľadali zodpovednosť. Rozdiel tkvel akurát v tom, že tu som sedela na zadku v kancli, za ušami mi nehučali stroje a mala som počítač. A musela som trochu zapojiť mozog.

Spočiatku som neverila, že práca v korporácii je naozaj taká absurdná, ako sa o tom hovorí; myslela som si, že napríklad seriál IT Crowd len hyperbolizuje, ono to však tak bolo aj naozaj!! Časom práca tebou celkom presiakne a musíš nad tým stále rozmýšľať. Jeden kolega si dokonca začal nosiť domov služobný notebook a vo voľnom čase rozmýšľal, ako zlepšiť proces evidencie.

Čo tvoji kolegovia vyštudovali?

Všetko. Sociológiu, antropológiu, ekonómiu, neboli to však len ľudia z humanitných odborov, vyskytli sa i IT-čkári či ľudia z technických škôl. Zvykli hovorievať „Budem tu dva roky a potom pôjdem preč“. Tie roky dávno prešli a oni tam stále boli, pretože je to veľmi pohodlné. Máš pravidelný príjem, v zásade sa nepretrhneš. Z tých ôsmich hodín odpracuješ reálne nanajvýš štyri. Niektorým to vyhovovalo, pretože necítili potrebu realizovať sa inde, iným z toho vystali psychické problémy. A niektorí si povedali „Toto je bulšit“ a naozaj odišli.

Z prostredia korporácie si napísala podobnú sériu blogov ako z papierní. Príbehy rozmanitých ľudí na malom, absurdnom  priestore. Čitatelia ju však už na webe nenájdu. Prečo?

No, prakticky ma vyhodili. Jednoducho si ma v jeden deň krátko pred Vianocami zavolali manažéri a dali mi podpísať papier o ukončení pracovného pomeru. Blogy, ktoré som písala, sa začali medzi kolegami šíriť, až sa k nim dostali. Kolegovia vlastne dlho ani nevedeli, že ma vyhodili, mysleli si, že odchádzam dobrovoľne.  Nerozprávala som s nimi o tom, myslela som si, že ma za to nemajú radi. Pri tom výsluchu mi nadriadení totiž povedali, že nie som obľúbená, pretože si z ľudí robím srandu. Nakoniec som zistila, že to tak nebolo, prekážalo to len jednému či dvom ľuďom. A o tom človeku, ktorý sa v príbehu našiel, som ani nepísala. Smiešne.

Pritom som vôbec nespomínala meno firmy, mená postáv som si vymyslela. Ten opis by sedel na akúkoľvek korporáciu, navyše to nie je ani drsne napísané. Dala som to dolu, aby sa to neopakovalo aj pri ďalšom zamestnávateľovi.

Písala si blogy aj potom, ako ťa vyhodili?

Áno. Jeden o vyhadzove a druhý o poslednom dni v práci. Nemohla som napísať priamo, že ma vyhodili. Nuž som to preklopila a napísala som, že ma povýšili – kvôli úplnej blbosti, pretože ma aj vyhodili kvôli blbosti. Chcela som im ukázať, aké to bolo absurdné, vedela som, že to budú čítať. Osobne necítim žiadnu vinu.

Pôvodne si presne kvôli tomuto riziku ani nechcela o korporácii písať. Prečo si začala?

Cítila som frustráciu z toho, že sa nemám kde realizovať. Sedela som tam síce osem hodín, reálne som však odpracovala asi dve. Najprv som písala blogy o Istanbule, no podobne ako v papierňach, som musela začať písať o tom, čo bolo okolo, aby som sa nezbláznila. Vôbec som tam nešla s tým „váááu, aký materiál, paráda“! Vtedy som bola rada, že mám robotu. Písanie však bolo mojím vnútorným protestom, ktorým som chcela vyjadriť, že tam nepatrím. Vtedy som si tiež začala farbiť vlasy nafialovo a nosiť ťažké topánky. Skúšala som, kam až môžem zájsť.

Ako túto skúsenosť hodnotíš s odstupom?

Ľudia neboli zlí, jasné, ale dnes už viem, že  moja cesta tadeto nevedie. Ak by som tam nikdy nepracovala, hovorila by som si, že to určite nemôže byť také zlé, pre mňa je to však to najhoršie. Áno, i túto prácu musí niekto robiť, no pripisuje sa jej väčší význam, ako v skutočnosti má.

Všetci sme stratení. Ide o to, ako to uhráme pred ostatnými

Odvtedy uplynul rok. Medzitým si dopísala diplomovku a spravila štátnice. Po krátkom období nezamestnanosti si si našla prácu. Píšeš i naďalej, na rozdiel od minulosti tvojim súčasným postrehom chýba dej a humor a dominuje im smútok.

Priateľ si zo mňa robil srandu, že sú to také podobenstvá. Je pravda, že teraz píšem depresívne a existenciálne veci, sú to však dojmy, s ktorými sa momentálne vyrovnávam i v reálnom živote. Ak  niekoho oslovia, viem, že ten človek si prechádza podobnou situáciou ako ja. Je to depka, ale tam teraz som.

Samozrejme na soiree vyberiem vtipné veci z papierní, nechcem ľudí na čítaní zaťažovať svojimi temnotami. Osobne však tie príbehy už považujem za vzdialené a za niečo, čo som si v sebe vyriešila, keď som o tom napísala. Teraz som však už niekde úplne inde.

Plánuješ tieto úvahy spojiť do uceleného textu?

Možno, i keď sú iné tým, že nemajú dej. Považujem ich však za charakteristiku doby – alebo aspoň spoločnosti ľudí mojej generácie, v rámci ktorej sa pohybujem. Dlho som sa bála stretávať s ľuďmi, nemala som totiž odpovede na otázky, ktoré mi neustále kládli – čo budem robiť a čo so mnou bude– kým som nezistila, že ani oni sami odpovede na vlastný život nepoznajú. Dovtedy som žila v presvedčení, že každý okrem mňa vie, kam smeruje, až kým som nezistila pravý opak. Uvedomila som si, že všetci sme stratení, ide len o to, ako to uhráme pred ostatnými.

Presne. Som v podobnom veku ako ty a uvedomujem si, že žijeme v dobe predstierania, kde sa len štylizujeme do lepšej situácie, v akej reálne sme. Že len zbierame lajky, no v skutočnosti máme strach.

Hej. Keď mi bolo najhoršie, nevedela som si predstaviť, že prídem medzi ľudí a na otázku „Terez, ako sa máš“, odpoviem „Ty vole, úplne na hovno! Prišla som iba kvôli, aby som rozptýlila svoje chmúrne myšlienky.“ Nepovažovala som to za fér, no potom som zistila, že podobnou neistotou si prechádzajú i ďalší a dnes sa o tom konečne rozprávame úplne otvorene. Ako sme všetci v sračkách (smiech).

Všetci sme odišli od rodičov, zarábame si vlastné peniaze i keď to nie veľa a máme nejakú zodpovednosť. No akoby tá transformácia neprebehla úplne, nemeníme sa do toho, čím sú alebo boli naši rodičia. Vždy som si myslela, že do tej fázy dospejeme; zrazu prestaneme riskovať a uvedomíme si výhody istôt. No je to práve naopak. Kým rodičia hneď vhupli do zodpovednosti, našli si dlhoročnú prácu a starali sa o deti, nás paralyzujú tie milióny možností, ktoré máme.

Kríza prichádza v tom, že na jednej strane vieme, že chceme od života niečo viac. No čo je to, čo chceme?

Terézia Šimová (27) je mladý literárny talent. Vyštudovala sociológiu v Bratislave a v Brne. Na svojom blogu publikovala sériu príbehov, ktoré napísala počas brigády v papierňach; s poviedkou Terezita the Proletarian vyhrala prvé miesto v literárnej súťaži Literárny boom. Úryvky z poviedky sa čítali v novembri na literárnych soiree v Žiline či v Bratislave.  Publikovala tiež sériu blogov o práci v korporátnej firme, na čo neskôr doplatila. Terézia je slobodná a momentálne sa vyskytuje v Bratislave. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?