Mám ťa rád, nemám ťa rád. Príbeh megalomanskej stavby rumunského parlamentu

Autor: Anna Šovčíková | 27.1.2016 o 11:37 | (upravené 27.1.2016 o 13:21) Karma článku: 10,81 | Prečítané:  9856x

Slávna budova parlamentného paláca v Bukurešti odzrkadľuje charakter rumunskej politickej scény, ktorú reprezentuje. Jej príbeh totiž symbolizuje aroganciu moci.

Dostáva tiež prívlastky ako kontroverzná, megalomanská, zbytočná či nevkusná. Má však aj svojich zástancov, ktorí odkazujú na jej jedinečnosť. Aký príbeh táto administratívna stavba, ktorú vo veľkosti predbehol na svete len Pentagon, vlastne ukrýva? 

Ako vzniká megalomanská myšlienka

Písal sa rok 1984, keď sa stavba paláca oficiálne spustila. V Rumunsku stále tvrdou rukou vládol komunistický diktátor Nicolae Ceausescu po boku s manželkou Elenou - aj keď ich pozícia už pomaly upadala.

Ceausescu sa dostal k moci v r. 1965, keď sa postavil na čelo Komunistickej strany. Počas prvej polovice svojej vlády si síce dokázal nakloniť i priazeň západu; Rumunsko sa totiž ako jediná krajina Varšavskej zmluvy odmietla spolupodieľať na invázii do Československa v r. 1968, čím si rozhnevala Sovietsky zväz. Ceausescu  sa tiež niekoľkokrát stretol so západnými lídrami, napríklad britskou kráľovnou Alžbetou II. či americkým prezidentom Carterom. Postupne však pod vplyvom moci začal strácať súdnosť.

V r. 1971 absolvoval návštevu Severnej Kórey, kde ho ohromili megalomanské stavby, oslavujúce kult osobnosti. Diktátor sa inšpiroval a rozhodol sa niečo podobné uskutočniť i v hlavnom meste Rumunska.

Bukurešť navyše v r. 1977 postihlo zemetrasenie, následkom ktorého sa poškodili desiatky tisíc budov, čo poskytlo komunistickému lídrovi zámienku na bezprecedentné prestavanie centra mesta.

Projekt Centru Civic (Občianske centrum) obsahoval plán výstavby nielen budovy súčasného parlamentu, vtedy nazývaného Casa Poporului (Ľudový dom), ktorá mala byť dominantou priestoru, ale i priľahlých administratívnych budov. Nechýbal široký bulvár po vzore francúzskeho Champs Élysées, ktorý ústil do Námestia zjednotenia (Piața Unirii).

Podľa Duncana Lighta a Craiga Younga, akademikov, ktorí sa venujú prepojeniu architektúry a budovaniu politickej identity, malo Ceausescove Centru Civic demonštrovať úspechy socializmu a jednotnú rumunskú identitu. Do nového komplexu sa tiež mala presťahovať celá štátna administratíva a komunistické elity, čím by stavba nadobudla nielen propagandistický, ale aj funkčný charakter. Projekt tiež stelesňoval absolútnu koncentráciu moci do rúk jedného človeka. 

Jazva na tvári mesta

Bukurešť som navštívila v marci a túžba uvidieť kontroverznú stavbu naživo mi nedala pokoja. Cestu k nej mi ukázal mladý študent: „Nie je ťažké ju nájsť. Keď poznáš smer, už ju neprehliadneš. Je to najväčšia budova široko ďaleko.“

Nemýlil sa. Ako som kráčala smerom z Piața Unirii bulvárom dlhým tri a pol kilometra, postupne sa predo mnou otváral rozľahlý  priestor, ktorému dominovala bledastá budova Paláca parlamentu (Palatul Parlamentului). Obísť múry, ktorú ju obklopujú, mi zabralo asi hodinu.

Výstavba Centru Civic preťala mesto napoly ako jazva. Za jej účelom prebehla demolácia na území historického jadra mesta na rozlohe približne piatich kilometrov štvorcových. Megalomanský plán neustálo množstvo budov z 18. a 19. storočia, ale i stredoveké ortodoxné kostoly či ďalšie pamiatky, ktoré boli zrovnané so zemou. Výstavba traumatizovala i obyvateľov; približne 40-tisíc Bukurešťanov vojaci nasilu presťahovali do provizórnych bytov.

„Niekedy vtrhli do ich domov uprostred noci a vytiahli ich priamo z postele. Mnohí z nich dostali infarkt,“ opisoval sprievodca okolnosti výstavby počas prehliadky paláca.

Na stavbe paláca pracovali 24 hodín denne sedem dní v týždni desiatky architektov a asi 20-tisíc ľudí; išlo prevažne o vojakov rumunskej armády. Nakoľko stavba mala predstavovať zjednotený socialistický rumunský národ, podieľať sa na nej mali výhradne rumunské ruky použijúc výsadne rumunské materiály. To sa napokon takmer podarilo – až na jednu výnimku. Ako poznamenal sprievodca, Ceausescovi zmaril plán jeden z jeho najbližších spojencov – konžský diktátor Mobutu Sese Seko, ktorý svojmu priateľovi venoval sedem mahagónových dverí. Tie dnes zdobia jednu z najväčších sál v paláci.

Palác tvorí 23 poschodí a zaberá priestor asi 6,3 hektárov. Priečelie budovy meria 276 metrov do šírky a vypína sa do výšky 86 metrov. Budova však siaha i do podzemia, ktoré malo pôvodne slúžiť ako úkryt v prípade atómového útoku. Z približne 700 kancelárií sa ani zďaleka nevyužívajú všetky; počas prehliadky  sme videli najmä monumentálne ceremoniálne sály dekorované zlatom a mramorom.

Jednu z nich nadizajnovali špeciálne pre účely rozhlasovej propagandy. Potlesk približne dvadsiatky ľudí pripomína aplauz niekoľkých stoviek prívržencov režimu.

Ani nástroje propagandy však Ceausescovi a jeho manželke nepomohli, aby svoje veľdielo mohli raz vzhliadnuť kompletné.

Diktátor padol. Jeho palác nie

V čase, keď bežní rumunskí občania stáli v dlhých radoch na potraviny, na realizáciu v zásade nepotrebného projektu smerovali financie v objeme, ktorý krajina nemohla utiahnuť.

Len samotný palác stál 3,3 miliardy amerických dolárov, pričom výstavba okolitých budov a bulváru si vyžiadala ďalšiu miliardu.

Kontrast medzi rozhadzovačnou politikou diktátora a chudobou ľudu, ktorému vládol, podnietil obrovskú nespokojnosť. Dav napokon vyšiel do ulíc a ako i pred pár týždňami v prípade expremiéra Pontu, vyžiadal si hlavu lídra. V prípade Ceausesca a jeho ženy doslova – prominentný pár popravili zastrelením po improvizovanom súde na prvý sviatok vianočný v revolučnom roku 1989.

Historici sa dodnes sporia, či tieto udalosti boli len organizovaným pučom, za ktorým stáli ľudia z Ceausescovho okolia alebo skutočná občianska revolúcia. Vládu naozaj prebrali komunistickí pohrobkovia (strana Front národnej spásy), no nech už je výklad minulosti akýkoľvek, ďalší osud megalomanskej stavby ostal po páde režimu otvorený.

Keďže Ceausescovci plán stavby neustále menili, bol palác napriek intenzívnym prácam v čase ich smrti dokončený len na 70 percent. Po revolúcii padali mnohé návrhy, ako sa s kontroverznou stavbou vyrovnať. Niektorí ju navrhovali zbúrať úplne ako symbol vyrovnania sa s minulosťou, iní navrhovali premenu v kasíno či na múzeum komunizmu. Riešenie otázky sa každopádne odsúvalo, keďže neexistovala politická vôľa na jej zodpovedanie.

Napokon sa politickí lídri v roku 1993 na dokončení Casa Poporului zhodli -  s tým, že sa premenuje na Palatul Parlamentului – Palác parlamentu. Od roku 1996 v druhej najväčšej budove sveta sídlia obe komory rumunského parlamentu; využíva sa tiež ako múzeum či na reprezentatívne účely. Ako tvrdia Light a Young, politická elita mala s presťahovaním do budovy vzhľadom na svoju komunistickú minulosť menší problém ako obyvatelia Bukurešti.

„Je vôbec efektívne prevádzkovať takúto budovu na účely parlamentu?“ Spýtal sa sprievodcu počas prehliadky mladý Brit.

„Neviem, či sa môžem k tomu vyjadriť, ešte nemám po pracovnej dobe,“ odpovedal a vzápätí pokračoval „No táto budova je obrovská a separovaná od zvyšku sveta. Môže sa tu diať hocičo bez toho, aby si to ktokoľvek všimol. Narážam na to, že polka politických predstaviteľov má na krku obvinenia z korupcie a na druhú to ešte len čaká.“

Ceausescu sa nemýlil

Momentálne sú v areáli budovy znova stavebné stroje. Hneď za palácom rastie ortodoxná katedrála, ktorá má výškou prekonať i samotný palác. Ak sa o pár rokov pozriete na parlament spredu, opticky na jej streche spočinie ťažký zlatý kríž. Všetko v rámci vyrovnávania s minulosťou.

Napriek tomu sa Ceausescov odkaz nestratil. Spýtala som sa na názor mladej Bukurešťanky, ktorá palác navštívila so svojimi zahraničnými priateľmi:

„Trvalo mi 22 rokov, kým som tú budovu navštívila. Nečakala som, že sa mi tak zapáči. Všetko, počnúc od tehál v múroch po krištáľ v lustroch sa vyrobilo v tejto krajine. A ja som zrazu nadobudla pocit akejsi jednoty. Akejsi spoločnej identity.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?