Stála som pritom s dievčinou, ktorú som poznala asi dve hodiny, na dvore americkej ambasády a snažila som sa (nie veľmi úspešne) nonšalantne konzumovať burger pripravený samotným veľvyslancom USA. Nie, takýto servis nie je bežnou súčasťou vízového pohovoru; ja som mala šťastie. Akurát v mojom májovom termíne usporiadala ambasáda špeciálnu udalosť, kedy krajina prezentovala uchádzačom i verejnosti Work and Travel program, pričom zahrnula i program ako barbecue; kola, burgre a pukance nechýbali.
"Jasné!" Hovorím týpkovi z najčítanejšieho denníka.
Nedala som svojej novej známej šancu na útek.
"Mohli by ste mi opísať, čo sa vám páčilo najviac a čo najmenej na Amerike a na programe Work and Travel?"
...
Keď som si o pár dní prečítala krátku stať svojho vyjadrenia na dvojstrane, na ktorej viac dominovali naše fotografie ako text (čo vzhľadom na charakter média nie je až také šokujúce), premkol ma slabý pocit sklamania.
„Vadila mi aj silná klimatizácia“ ??
Naozaj? Toto novinár uviedol ako poslednú vetu, ktorá v čitateľovi zarezonuje najviac? Navyše, keď som to povedala medzi rečou viac-menej ako vtip? (I keď je to pravda).
Áno, je pravda, že Amíci milujú AC (air-conditioning) a človek ide niekedy odmrznúť v autobuse aj za horúceho dňa a zažíva teplotné šoky pri prechode z prakticky akejkoľvek budovy do letného exteriéru.
A áno, tiež neskutočne mi prekážalo trestuhodné plytvanie potravinami, ktoré sú tam inak neporovnateľne drahšie. Čo by na túto neúctu k chlebu povedala babička Boženy Němcovej? Vnútorne ma škrelo, keď som videla tú tonu potravín, ktorú si zákazníci naobjednávali a neskôr sa jej ani nedotkli. Bez mihnutia oka všetko to jedlo končilo v koši.
I keď neviem, či ma niekedy neznepokojilo viac, keď to jedlo reálne všetko zjedli. Videla som rôzne stupne obezity a nebol to pekný pohľad.
A celkovo mohutná produkcia odpadu, ktorý sme navyše v Ocean City ani vôbec neseparovali, ma nútila neústavne rozmýšľať nad kapacitami našej planéty prežiť tú lásku ku konzumu ešte nejaký ten čas.
Áno, toto mi prekážalo, no ak by som nikdy nevystrčila päty z domu, ani by som sa nad týmito problémami do takej miery nezamýšľala
Čo mal teda reportér radšej zdôrazniť v tých krátkych piatich riadkoch, na ktorých som dostala priestor na vyjadrenie? Čo sú tie faktory, pre ktoré WAT tak veľmi propagujem?
...
Rekonštrukcia vlastného ja
Podľa môjho názoru, ktorý sa formoval počas troch letných sezón za morom, by si touto skúsenosťou mal prejsť každý študent denného štúdia; každý, kto má na to nárok. Nie všetkým to musí sadnúť, to nevravím, no zmení vás to. Mňa to zmenilo určite.
Tým, že som vypadla zo zabehnutých domácich štruktúr vytvorených rokmi; stretla kopu nových ľudí s odlišnými víziami, myšlienkami svetonázormi, dostala som šancu prebudovať svoju osobnostnú štruktúru nanovo.
Navyše som nikdy necestovala s celou bandou Slovákov; šla som buď sama (posledný rok) alebo s jedným ďalším spoločníkom (prvé dva). Ak som nechcela byť izolovaná, musela som teda pristúpiť k spoznávaniu nových ľudí, čo v Amerike vôbec nie je ťažké. Ako som už spomenula i v predchádzajúcich textoch, niekedy nemusíte ani zdvihnúť hlavu alebo otvoriť oči, aby sa s vami niekto začal rozprávať. A tam, kde vás nikto nepozná, som mohla byť kýmkoľvek som chcela, pretože tí ľudia nemali od môjho správania žiadne predvolené očakávania.
Skrátka sa zmeníte. Aj keď len trochu, posuniete sa ďalej.
Prekonanie etnocentrizmu
„Slovakia? Is it somewhere in Russia?“
V konečnom dôsledku sa týmto otázkam nečudujem, väčšina Američanov nikdy neopustila Štáty a koho zaujíma nejaké Slovensko. Chcem však povedať niečo iné.
Práve príležitosť cestovať za hranice; možnosť vystrčiť päty z domu mne osobne neskutočne rozšírila horizonty. Nielen, že som videla novú krajinu a jej obyvateľov, ale i ľudí z množstva ďalších krajín.
Našla som si v Amerike napríklad veľa kamošov z Rumunska (čo nie je ťažké, lebo sú všade) a tí hovorili o svojej krajine tak zaujímavo, že keď sa mi naskytla príležitosť, šla som tam na stáž a neľutovala som. Nikdy predtým v živote by ma to nenapadlo. Pretože som mala predsudky.
A mala som tiež predtým predstavy, aké je to v USA ružové, no nie vždy to tak je. Aj vo vyspelej Amerike som videla chudobu; všimla som si, že bez vzdelania, ktoré je bez štipendia príšerne drahé, sa len tak ľahko nevyšvihnete. Že mnohí rodičia musia ťahať dve práce, aby uživili rodinu a na svoje deti im čas nezostáva. Že zdravotníctvo je príšerne drahé, tak si radšej dvakrát premyslíte, či pôjdete k doktorovi.
Skrátka si uvedomíte, že nič nie je čierno-biele; prehodnotíte predsudky a mýty o krajine, budete mať tú možnosť urobiť to na základe vlastnej skúsenosti a nie toho, čo ste si prečítali niekde na nete.
Money, money, money
„I need money; I need to make money“ – zvykla som počúvať zo všetkých strán.
Nuž, WAT je v neposlednom rade dobrá príležitosť, ako si zarobiť. Mnoho ľudí síce tvrdí, že už to nie je ako kedysi, pretože dolár oslabil, no stále to nie je zlé. Odporúčam však najmä pozície, ktoré zahŕňajú sprepitné (tipsy), lebo práve tam sa točia peniaze a nemusíte pritom odpracovať ani šialené množstvo hodín. Na druhej strane nie každý je nastavený na prácu so zákazníkmi a nie vždy sú tieto pozície tak ľahko k dispozícii.
Pre mňa WAT nebol primárne o peniazoch, no vďaka nim som si mohla minimálne pokryť výdavky na program, život v Amerike a cestovanie. Študenti, ktorí cestovali vyložene za týmto účelom, si dokázali celkom slušne ušetriť. Neviem koľko, lebo na peniaze sa nepýta.
Každopádne, práca v Amerike je cenná skúsenosť, i keď ide zväčša len o nekvalifikované pozície. Každý, kto rád pracuje, je dravý a šikovný, môže totiž postúpiť vyššie, a to celkom rýchlo. Trh je pružný, ak nepracuješ, letíš a naopak. Prácu môžeš dostať v hodine a tak rýchlo ju aj stratiť. A pokiaľ vás práve neprenasleduje šéf so znakmi obsedantno-kompulzívnej poruchy, je to v väčšine prípadov aj sranda.
„Ako vo filme“
Sedeli sme s kamarátkou na tvrdej lavičke a čakali na trajekt. Násť-ročný chalanisko kúsok od nás si nahlas pustil hip-hop z mobilu a kyvkal si hlavou do rytmu. Plnoštíhlu pani po päťdesiatke hudba chytila tak, až začala oduševnene tancovať, čochvíľa sa na ňu pozeralo asi desať či pätnásť ľudí, čo rozosmialo uniformovaného strážnika.
„Šialené.“ Hovorí nám, smejúc sa nahlas. „Toto je možné len tu.“
Chvíľu na nás pozeral a potom sa spýtal: „Dievčatá, ako dlho ste v New Yorku? Mali by ste sa ísť pozrieť cez víkend na portorikánsky festival v Harleme. Ja tam tiež budem!“
Nespomenul, že tam bude ďalší milión ľudí a my jediné Neportoričanky. Vrúcnym miestnym to však nevadilo; vzali nás do tanca, ponúkli jedlo; moja kamarátka dostala aj žiadosť o ruku. „Toto je možné len tu.“
Podobných príbehov mám v zálohe mnoho, no nájsť svoj príbeh v Amerike nie je ťažké.
Hovorím vám, cestujte, prosím, potom, ako skončíte prácu, cestujte, keď už ste raz tam. Ak aj nemáte veľa peňazí a času, choďte aspoň na jedno miesto, či už je to San Francisco, New Orleans či New York a garantujem vám, že si aspoň raz poviete: „Toto je ako vo filme.“
Prekonanie seba samého
Raz, keď prekonáte ten strach z toho, že všeličo sa na cestách môže stať a z jazykovej bariéry a z neznámych ľudí a nového prostredia; raz, keď prekonáte túto bariéru, ktorá je zväčša len vo vašej hlave, nebudete ľutovať. Naučíte sa o sebe veľa nového.
...
„Čo by si zhodnotila ako najväčšiu výhodu vysokej školy?“
Chvíľu rozmýšľam, no zároveň bez váhania spomínam tú jednu.
„Možnosť ísť na leto do Ameriky.“
